Thank God it's Friday!

Krásny piatkový večer všetkým!
Z celého srdca dúfam, že sa máte tak o dvesto štyridsaťsedem percent lepšie ako ja (minimálne).

Mám toho toľko na duši a klávesnici.. ale keď k tomu dôjde, vôbec zo seba tie pocity neviem dostať von. Lenže mňa to všetko už tak strašne ťaží, že to proste nejak zo seba musím vydolovať. Preto ak si nechcete kaziť piatok, radšej choďte von s priateľmi a zastavte sa priamo na tomto mieste a ďalej nečítajte. Vlastne neviem, ako tento článok dopadne, možno prekvapím samú seba.

Padla na mňa jesenná atmosféra..

☆☆ V prvom rade vám chcem naozaj veľmi pekne poďakovať, všetkým, ktorí sem aspoň raz zavítali a obetovali čo i len stotinu času tomuto blogu, nesmierne si to cením. Ani si neviete predstaviť, ako mi akýkoľvek komentár mnohokrát výrazne zlepšil deň. Včera, ako som spomínala v predchádzajúcom článku, to bol totiž už rok, čo smolím tieto príspevky. Nebudem nič bilancovať, pre mňa to nie je súťaž, v predbiehaní sa s ostatnými, kto má viac sledovateľov, viac článkov, krajší dizajn. Toto je proste miesto, na ktorom sa môžem odreagovať. Na ktorom sem - tam môžem vyjadriť svoje myšlienky. Kde môžem byť aspoň trochu užitočná a pomôcť ostatným, hoci len trápnymi receptami. Aspoň tajne dúfam, že niekomu padnú na úžitok. Primárne boli zamerané len pre moju sestru, ktorá však, ako som tento týždeň zistila, si z nich neodniesla vlastne vôbec nič.. Tak dúfam, že existuje niekto, kto áno. ☆☆

☆☆ Momentálne neviem prestať počúvať toto:

je to nádherná skladba a neviem sa jej nabažiť. ☆☆

☆☆ V poslednej dobe mám pocit, že všetko ide dolu vodou, že všetko na čo siahnem, sa poserie pokazí, že každý ďalší deň mi prinesie ďalší a ďalší úder. Už ďalej nevládzem a som z toho unavená. Dostala som sa do kolotoča zlých nálad, stále mi je smutno a najradšej by som sa iba schúlila do klbka a ticho prečkala, kým všetko zlé nepominie.

Nechcem nikoho vidieť.. Jediné, čo mi chýba, je moja rodina. Mama a sestra. Je to paradoxné.. pretože okolo seba nikoho neznesiem, necítim sa dobre v spoločnosti ľudí, no prítomnosť ich dvoch by mi naopak pomohla. Asi to bude tým jesenným obdobím, zrejme je človek náchylnejší k takým tým depresívnym stavom, kedy je vonku takmer stále škaredo a tma. 

Jeseň by mi nevadila, keby som mala tie správne podmienky, ako ju prežiť. Ona je vlastne pekná, všetka tá farebnosť, červené a žlté lístie na stromoch.. Trocha náhodných slnečných lúčov, ktoré sa predrali spoza mrakov.. Tak si predstavujem peknú jeseň. Chcela by som sedieť vo foteli u nás doma, s hrnčekom horúceho čaju.. v prítmí a zabalená v deke a len tak sedieť a pozerať sa von oknom, ako sa vietor hrá so stromami.. Dobre, začínam strašne drístať, mal by ma niekto zastaviť! ☆☆

☆☆ Pravdepodobne už o päť minút budem strašne ľutovať, že som vôbec niečo takéto pridala na internet, kde si to každý môže prečítať.. ale mazať to asi nebudem.. Neviem. Nemá to ani hlavu, ani pätu, chcela som písať vlastne čosi úplne iné, ale akosi to celé zmutovalo a kým sa veta z mozgu dostala až na monitor, prešla toľkými transformáciami, že už ani neviem, na čo som pôvodne myslela.. ☆☆

Prosím, nemyslite si o mne nič zlé, ja som inak normálna (aspoň dúfam), len sa cítim trochu pod psa. Raz to prejde.. Musí. Majte sa krásne..

(All pictures belong to their respective owners..)