Mrkvové placky z wafflovača

Dá sa z troch, opakujem troch ingrediencií pripraviť niečo lahodné, sýte, uspokojivé a nenáročné?
Dá! Nech sú vám tieto placky dostatočným dôkazom. Dobre, technicky, ak použijeme nejaké tie koreniny, zoznam surovín sa o máličko zvýši, ale aj tak to nie je niečo, z čoho by ste zošaleli.
Vtip je v netradičnej príprave. Ak neradi opekáte placky na panvici, pretože obvykle zadymíte celú kuchyňu alebo sa vám priliepajú a pripekajú, hoďte ich do stroja na waffle!
Tento nápad som videla, ako inak na instagrame a hneď na druhý deň som ho musela podniknúť na vlastnej koži, pretože som bola zvedavá na výsledok. Okej, umývanie spotrebiča bolo nakoniec tou najdlhšou činnosťou, čo je jediné negatívum. Roztopený syr vie niekedy na platničkách narobiť poriadnu neplechu. Tak či onak, aj z panvice budú skvelé, to vám ručím, preto sa rozhodnite podľa nálady a príležitosti.
Ja som moje 'placky' vopchala medzi kolieska baklažánu - veď ma poznáte, bez toho už poriadne ani nedýcham. Ale pokojne ich použite ako náplň do burgera či len ako prílohu k zeleninovému šalátu.

• 1-2 mrkvy
• 50 g tvrdého syra (odporúčam parmezán alebo pecorino romano, respektíve niečo, čo sa dobre rozpúšťa a má výraznú lahodnú chuť)
• pár kvapiek oleja
• korenie podľa ľubovôle (ja som použila kreolské a Zaatar)
• upečený baklažán

Mrkvu očistíme a pomocou špiralizéra nastrúhame na špagety/rezance. Môžeme aj nahrubo narajbať. Zmiešame ich s koreniami a kvapkou oleja a jednu vrstvu vložíme do wafflovača. Posypeme ju nastrúhaným syrom a priklopíme druhou vrstvou rezancov. Wafflovač zavrieme a opekáme, kým nie sú z oboch strán zlatisté a chrumkavé. 

Okrem toho si upečieme baklažán. 

Hotové waffle/placky vložíme medzi kolieska (alebo do žemle) a podávame!

Ja viem, nie je to nič prevratné, ale ak napríklad potrebujete spracovať nejaké zvyšky z chladničky, či len doplniť bohato prestretý stôl na grilovačke o ďalšiu položku (ktovie, možno uspokojiť bylinožravcov a mať v zálohe bezmäsitý burger), podobná inšpirácia príde vhod. 

Pečené gaštanové lievance

Ahoj, priatelia, ani neviem, ako začať. Môj mozog je opäť priškvarený a na um mi neschádzajú žiadne vhodné a vznešené slová. Niežeby inokedy takými boli, ale vždy to napokon dopadne tak, že sa rozpíšem a obťažujem vás zbytočne dlhými táraninami, na ktoré aj tak nikto nie je zvedavý.
Prejdime preto rovno k podstate a to týmto pozoruhodným gaštanovým lievancom.
Prvá vec, ktorá vám udrie do oka je ich zvláštna štruktúra. Na povrchu sú akési vrásčité, štruktúrované, nie hladké. To preto, že som ich nerobila v panvici, ale v rúre. Vysvetlenie je jednoduché: lievance, palacinky, placky - nekamarátim sa s nimi, lebo sa mi nikdy nepodaria. Pri obracaní sa rozpadajú, trhajú a nedržia tvar. Pečením v rúre som túto problematickú časť hravo obišla.
Po druhé, môžu vám pripomínať oblačné žemličky, ktoré na mojom blogu ospevujem neustále a ak ste si ich doteraz nepripravili, skutočne neviem na čo čakáte. Sú skvelé! A preto som úplne rovnakú metódu prípravy zvolila aj v gaštanovej verzii. Očakávania boli splnené na 1*****, výsledkom boli krásne ľahké, nadýchané, pórovité placky, rozplývajúce sa na jazyku. A tá dokonalá gaštanová chuť.. Och, páni moji, len keď si to predstavím, tečú mi sliny až pod stôl. Ich prítomnosť je dominantná, výrazná, nič iné ani nie je cítiť (čo bol občas problém pri klasických oblačných žemliach - niekedy chuť syra prebilo vajíčko). Tu sa nič také nedeje, preto je len a len na vás, v akej verzii si lievance pripravíte. Buď na slano, ako som to praktizovala ja, pretože obedy - tie pre mňa proste musia byť v tomto duchu.
Ale napríklad také raňajky, tie by som poňala v sladkej forme a naložila ich hromadou ovocia!  Záleží, s čím sa spája gaštanová chuť vám. Ja som asi obojaká: ak jem gaštanové pyré čoby forma polievky, vtedy "na slano", ak len ako nátierku, pokojne s jogurtom a ovocím.
Podľa mňa sú veľmi variabilné, čo sú asi akékoľvek lievance či palacinky, dajú sa vytvoriť na akúkoľvek nôtu. Preto prílohu zvolím na vás, prinášam však základný recept.

Na 8 lievancov:

• 220 g uvarených gaštanov
• ¼ hrnčeka mlieka
• 2 vajcia - žĺtky a bielka zvlášť
• ½ ČL vínneho kameňa (alebo prášku do pečiva)
• voliteľne: soľ či bylinky pre slanú verziu, sladidlo pre sladkú, ak muž musíte, ale neodporúčam ani jedno - iba tým potlačíte dokonalú chuť gaštanov

Uvarené gaštany vložíme do vysokej nádoby alebo smoothie makera/robota. Prilejeme mlieko a rozmixujeme na hladké husté pyré. Možno použiť aj polotovar (takú tú kocku pyré), pretože mimo sezóny už bude náročné zohnať čerstvé gaštany. Do hmoty pridáme žĺtka, bielka vyklepneme do veľkej misy. Gaštanovú hmotu so žĺtkami znovu zmixujeme.
V mise vyšľaháme bielka s vínnym kameňom na tuhý sneh tak, aby pri prevrátení nádoby netiekol.
Sneh opatrne zapracujeme do cesta a zľahka vymiešame do nadýchanej peny.
Po lyžičkách na plech s papierom na pečenie  uložíme kôpky lievancov a vložíme do rúry vyhriatej na 180 °C. Pečieme 15-20 minút, kým povrch nie je zlatohnedý. Lievance najprv napuchnú ako obláčiky, po vychladnutí však spľasnú. Z uvedenej dávky mi vyšlo 6 lievancov + 1 muffinový košíček (cesto sa už nezmestilo na plech, preto som zvyšok naliala do formičky). 
Podávame obložené podľa ľubovôle, napríklad so syrom cottage a čerstvou zeleninou (mrkvou), posypané semienkami.

Detail upečených lievancov. Škoda, že ich charakteristickou vlastnosťou je, že po čase spľasnú. 

Pozrite na tú nadýchanú pórovitú štruktúru! Naozaj ako malý obláčik.

Tak čo? Slané? Sladké? Ktorou cestou sa vydáte?

Mimochodom, čo hovoríte na môj trápny pokus o dekoráciu? Malý medvedík nedopadol práve najlepšie (čo ste tipovali, že je to za zvieratko?), ale za pokus to stálo a snaha sa cení. Budem to trénovať, som natoľko šibnutá, že sa nevzdám a vyladím to k dokonalosti. Alebo mám len silné reči ako vždy a premôže ma lenivosť. Ale ako nápad na zavďačenie sa deťom dobré, nie?

Oblačný toast s banánom a arašidovým maslom

.. a druhý s plesňovým syrom s pestom..
Nie je to prvýkrát, čo na blogu ospevujem tieto zázračné oblačné žemle, ktoré svojou nízko sacharidovou vlastnosťou spĺňajú moje požiadavky na ideálnu formu pečiva. Že sú skutočne praktické, variabilné a vhodné na akékoľvek účely sa vám budem snažiť dokázať ďalším receptom, tento raz na ich sladkú verziu! Áno, ak je to to, čo vám doteraz chýbalo, vaše prosby boli vyslyšané. Prísne vzaté, žemličky možno považovať za akési pseudo lievance, s tým rozdielom, že sa pečú v rúre, nie klasicky na panvici. Navyše, transformujeme ich o level vyššie na zapečené toasty, pretože chrumkavejšia kôrka a tekuté lahodné jadro, to je to, o čo dnes beží.
Neviem, v akom vzťahu ste s arašidovým maslom. Niekto ho miluje, niekto nenávidí. Niekto ho vníma ako čiste slanú záležitosť, naopak, sú skupiny, ktoré sa púšťajú len do sladkých kombinácií. Ja stojím na oboch frontoch. Nemám problém jesť ho v podobe omáčky trebárs k mäsu, ale s láskou si ho nalejem na kotol tvarohovej misky s priehrštím ovocia. Keďže som nerozhodná, i na obed som vytvorila dve verzie. Dnes sa však pobavme najmä o tej sladkej. Naplnenej okrem spomínaného masla ešte kolieskami banánu. Možno otrepaná, ale nesmrteľná verzia!
Mimochodom, niekto si z dovolenky berie pohľadnice, magnetky, mušle z mora, gýčové sošky.. ja ťahám v kufri jedlo. Napríklad baklažán.. a bulharské arašidové maslo! Chrumkavé. S kusmi orechov takými veľkými, aké som zatiaľ v "našich" výrobkoch nevidela. Veľa vám o zložení nepoviem, pretože je v bulharčine a som natoľko lenivá, že sa mi to nechce pomocou googlu prekladať (a možno je lepšie ho ani nevedieť; **EDIT: dobre, čo by som pre vás neurobila, našla som odkaz, prečítajte si to >>priamo tu<<), v každom prípade, zmienim sa stručne o konzistencii. Na povrchu plávala objemná vrstva separovaného oleja, lenže to je znak kvalitných orieškových masiel, stačí hmotu iba poriadne zamiešať a hneď máme dokonalú krémovú konzistenciu. Toto maslo konkrétne nebolo nijak ochucované - ani soľou, ani cukrom, je neutrálne, takže je vhodné práve na to, aby ste si sami určili, akým spôsobom ho využijete. Čo sa mi veľmi páči. Ale to len tak na okraj, viem, že hocikto nemá príležitosť sa len tak dostať k bulharským výrobkom.

K samotnému "receptu" veľa tárať netreba. Každý zvládne natrieť dve a dve kolieska "pečiva" bohatou vrstvou masla, obložiť náplňou a priklopiť ich dohromady. Mohli by sme tu skončiť, avšak odporúčam pustiť sa ďalšou cestou a vložiť ich do toastovača. Tekuté jadro je bombastické! Či už v prípade banánovej verzie, alebo aj druhej, kde som jednu časť namazala maslom, druhú pestom a pokládla kúskami syra s modrou plesňou. Aj toto spojenie zbožňujem!
Popis výroby samotných žemlí uvádzať nebudem, stačí ak kliknete napríklad na >>TENTO<< odkaz, kde je všetko potrebné.

• 4 oblačné žemle - postup podľa receptu v odkaze, ale do cesta naviac pridať:
• 1 ČL škorice
• pár kvapiek mandľového extraktu
• 2 PL arašidového masla (jemného, chrumkavého, ochuteného - podľa ľubovôle)
• ½ banánu
• {1 PL domáceho pesta, pre druhú verziu}
• {20 g syra s modrou plesňou, pre druhú verziu}

Upečené žemle potrieme maslom, obložíme kolieskami banánu a priklopíme. Vložíme ich do zohriateho toastovača a pár minút pečieme, podľa potreby a výkonu spotrebiča. Hotovo, podávame so zvyšnými kúskami banánu (a môžeme preliať napríklad medom alebo javorovým sirupom, posypať orieškami naviac a podobne). 

Vidíte? Naozaj som konečne našla dokonalú náhradu pečiva, ktorú možno prispôsobiť akejkoľvek situácii a nálade. Hrať sa dá aj s tvarmi, nikde nie je napísané, že to musia byť prísne iba okrúhle žemle. Piekla som už i >>bochník<< alebo aj >>roládu<<. 

Dajte mi vedieť, do ktorej skupiny sa radíte. Ste skôr na sladké alebo slané chute? A aké pocity vo vás vyvoláva arašidové (či obecne orieškové) maslo?

Šošovicové placky s cuketovou a avokádovou nátierkou

Zdá sa, že teraz som sa s tými plackami nejako rozbehla. Povzbudená úspechom z tvorby >>ricottových<< som sa pustila aj do prípravy placiek zo šošovicovej múky. Prvá vec, ktorú by ste mali vedieť: pôvodne to mali byť palacinky. Respektíve slaná palacinková torta s tromi druhmi plnky. Očaril ma totiž recept, ktorý som našla na internete. Postupom času som však z opojenia vytriezvela a poňala to praktickejšie. Jednak, zjesť celú takúto tortu by mi samej trvalo niekoľko dní. A hoci by sa i to dalo zvládnuť, nevadí mi niekoľko dní konzumovať to isté, naša chladnička a mraznička praská vo švíkoch, preto mi prišlo rozumnejšie zredukovať množstvo a uspokojiť sa s niekoľkými plackami. To isté sa týka náplní, tri sú zbytočne veľa, ale pre tú rozmanitosť, vyprodukovala som aspoň dve. I keď v zjednodušenej verzii.
Po druhé, s múkami zo strukovín pracujem už dlho, ale zatiaľ som ich vždy piekla, nikdy nepripravovala nejakým spôsobom na panvici, takže som nevedela, ako sa mi bude dariť. Čiže urobiť si len niekoľko testovacích kúskov sa aj z tohto pohľadu javilo ako výborná voľba. Experiment sa vydaril! Až na jednu drobnosť, ale práve na to pokusy predsa slúžia, nie? Aby sa vychytali všetky muchy a záverom bol dokonalý výsledok. Ako inak, moje placky sú pomerne hrubé, preto ich ani nechcem nazývať palacinkami. Bude treba vytvoriť redšie cesto. Ale verte tomu, že do budúcna s takouto tortou počítam a nebudem sa báť obetovať jej chvíle nad sporákom a naplniť ju niekoľkými vrstvami. Na moje obrovské prekvapenie sa totiž s mletou šošovicou i v panvici pracovalo ľahko, cesto okamžite nadobúdalo pevný tvar, nemalo tendenciu sa lepiť a i z tohto dôvodu som presvedčená, že pokojne znesie aj štíhlejšiu vrstvu. Aby sme dosiahli požadovaný efekt tenkých chrumkavých palaciniek, ktoré sú preložené rôznymi odtieňmi zelených nátierok. O to v tomto prípade šlo: vytvoriť postupnosť farieb, takzvaný ombré efekt: od najtmavšej po najsvetlejšiu. Ale to snáď niekedy nabudúce, dnes si vystačíme s týmto:

Na dve veľké placky:

• 0.5 hrnčeka šošovicovej múky
• 0.5-0.75 hrnčeka vody
• 0.5 ČL kypriaceho prášku
• Raráškovo bylinkové korenie (alebo iné obľúbené dochucovadlo) podľa potreby

Cuketová nátierka:

• pol strednej cukety
• 1 ČL hrubozrnnej horčice
• 0.5 ČL tahini (sezamovej pasty)
• malý strúčik cesnaku
• 1 Čl jablčného octu
• korenie a soľ podľa chuti

Avokádová nátierka:

• pol avokáda
• 1 ČL jablčného octu
• malý strúčik cesnaku
• 1 ČL kapari
• soľ a korenie podľa chuti

V mise zmiešame múku a prášok do pečiva, korenie, prilejeme vodu a dobre premiešame. Cesto necháme 10-15 minút odstáť, aby nasiaklo časť vlhkosti. Ak je to nutné, prilejeme ešte ďalšiu vodu, malo by byť trochu redšie, ak chceme pripraviť tenšie palacinky. 

V panvici na troche oleja opečieme cuketu nakrájanú na kolieska. Hotovú ju preložíme do vysokej nádoby (alebo robota/smoothie makera), doplníme horčicou, tahini pastou, cesnakom, octom, koreninami a pomocou ponorného mixéra zmixujeme na hladkú nátierku.

Podobne postupujeme s avokádovou: avokádo vložíme do nádoby a ochutíme octom, cesnakom, kaparami a koreninami. Zmixujeme.

Na panvici z cesta pripravujeme placky, ktoré z oboch strán opekáme pár minút, kým povrch nie je zlatistý. Preložíme ich na tanier a natrieme obomi náplňami. Servírujeme s čerstvou zeleninou alebo šalátom.

Dve takéto placky bohato stačia na jednu porciu a priznám sa, pokojne by účel splnili aj omnoho menšie. Ale ja mám veľké oči, takže som sa vypchala, akoby to bola moja posledná večera.

Ešte detail zvnútra..

Šošovicová múka je dosť tmavá a opečená cuketa zafarbila nátierku skôr do hneda, než zelena, preto dvojvrstvová vežička nebola tak pekne farebná a kontrast markantný, ale tento raz (či skôr ako je to u mňa bežné) nešlo o efekt, hlavne o chuť. Estetiku vyladíme nabudúce, chuťovo žiadne vylepšenia nie sú nutné! Plnky veľmi dobre korešpondovali s chuťou šošovice, bolo cítiť z každého niečo: jemné avokádo, trochu cesnaku, pikantnosť horčice, zrnitejšiu štruktúru placiek - pretože doma namletá múka nikdy nebude dokonale jemná. Dokonalý mix ingrediencií. A hoci by sa mohlo zdať, že aj v tejto zredukovanej forme som prípravou strávila niekoľko hodín, vôbec to tak nie je, všetko bolo hotové v priebehu pár minút. Potom už len zostaviť dohromady a hurá, s pôžitkom sa zahryznúť!

Ricotta lievance s Guacamole

Na lievance so syrom ricotta sa chystám snáď už celú večnosť. Otáľala som predovšetkým z dvoch dôvodov:

1. ricotta je pre mňa ešte stále trochu exkluzívna potravina, ktorú nepoužívam každý deň a tak, keď ju naveľa kúpim v nejakej akcii, šetrím si ju na "výnimočné" recepty;
2. nikdy mi nešlo pripravovať akékoľvek lievance, palacinky, placky.. vždy, respektíve v drvivej väčšine pokusov sa mi trhali, rozpadali a nemali tvar. Preto by mi prišlo strašne ľúto, keby sa mi "vzácnu" ricottu podarilo tak pobabrať. 

Dúfam, že tým som dostatočne vysvetlila, prečo trvalo niekoľko stoviek príspevkov, než tento uzrel svetlo sveta. Osmeľujem sa čoraz viac, neúspechy si už neberiem tak k srdcu a nad vyslovenými tragédiami sa snažím mávnuť rukou. Okrem toho, prestávam byť zarytým strýkom Držgrošom a častejšie siaham do vačku, aby som spestrila nielen svoj jedálniček, ale aj tento blog. Pomaly si odškrtávam položky na siahodlhom zozname "Čo ešte vyskúšať pred smrťou" a rozširujem obzory. A tak prišli na rad lievance. Upravila som si ich do slanej podoby, pretože takéto obedy u mňa proste majú prednosť (i keď, ako ste tiež už mali možnosť postrehnúť, aj toto tabu bolo prelomené a sem-tam do nich vpašujem sladkú zložku) a ako doplnok zvolila guacamole. Avokádo milujem, ale málokedy mám príležitosť len tak ho natrieť na nejaký podklad. Väčšinou skončí nakrájané v mojich Buddha miskách (ale najnovšie už i na oblačných žemliach - ďalší skvelý objav) a tak keď sa naskytne príležitosť urobiť z neho pomazánku, bol by hriech to nevyužiť. Spojenie s paradajkou je tradičné, okrem toho tak dostaneme do tela ďalšiu vítanú nálož zeleniny.

Čo sa lievancov samotných týka, základom je arašidová múka, ktorá je hrubšia a zrnitejšia ako akákoľvek pšeničná, preto nemôžeme očakávať, že budú nadýchané a ľahučké ako obláčik. Možno by pomohlo pridať do cesta kypriaci prášok, ale to som neskúšala. V každom prípade, neprekážalo mi to, naviac, arašidová múka lievancom pridá charakteristickú chuť, takže konzistenciu im láskavo odpustíme. Och a k tej konzistencii: volajte sláva a tri dni sa radujte! S cestom sa mi pracovalo pomerne dobre, pohromy sa nekonali a výsledkom boli dokonalé placky. Žiadne trhanie, lepenie sa na panvicu, tanierové prevracanie. Áno, cesto bolo hustejšie, než som čakala a zrejme by mu neuškodilo trochu tekutosti, čím by lievance nadobudli na ľahkosti, ale to je niečo, na čom sa dá v budúcnosti pracovať. Aspoň budem vedieť, kde sú limity a čo sa prípadne dá vylepšiť. Preto s čistým svedomím prehlasujem, že na prvý pokus DOBRÉ! Ale to sa bavíme len o štruktúre. Ak by sme mali diskutovať o chuti, tam je to bez debaty. Ako som už zmieňovala, arašidová príchuť je geniálna, ricotta ju svojím spôsobom príjemne zjemňuje a dali by sa pokojne a s chuťou jesť samotné, trebárs len preliate maslom. Ale prečo by sme to robili, keď máme k dispozícii takú lahôdku ako avokádo, všakže? Preto, prosím, nevynechávať a vrstviť medzi lievance. Ozaj, len posledná poznámka na záver, ak chcete dosiahnuť fotogenický efekt vysokých vežičiek, ktoré s obľubou prezentujú snáď všetci foodie úchylkári na sociálnych sieťach, robte ich o polovicu menšie. Ja som lenivá a vystačila som si s menším počtom a väčším rozmerom, nechcelo sa mi stáť večnosť za sporákom. Takto mi vyšli tri:

• 100 g ricotty
• 1 vajce - oddeliť
• 40 g arašidovej múky
• 15 g masla - rozpustiť
• pár kvapiek citrónovej šťavy 
• štipku korenia podľa chuti
• Guacamole:
• polovicu avokáda
• 1 paradajku
• malý strúčik cesnaku
• šťavu z citrónu podľa potreby

V miske pomocou mixéra zmiešame ricottu, žĺtko, trochu citrónovej šťavy a korenie. Následne dnu vlejeme olej a prisypeme múku. Opäť zmixujeme na hladkú hmotu. Na záver opatrne v dvoch dávkach zapracujeme sneh ušľahaný z bielka. Panvicu v tenkej vrstve potrieme olejom a postupne smažíme jednotlivé lievance. Opekáme tak 2-4 minúty, v závislosti od hrúbky a veľkosti, kým okraje nie sú zlatisté a poľahky sa odliepajú od dna panvice.

Hotové servírujeme s Guacamole: avokádo v miske rozpučíme vidličkou, pridáme na maličké kúsky pokrájanú paradajku, ochutíme citrónom, prelisovaným cesnakom a obľúbeným korením a zmiešame na pomazánku.  

No nie sú utešené i zvnútra? Možno nie sú nadýchané ako klasické americké lievance, ale aspoň je to zámienka na experimenty a vylepšenia do budúcna. 

Prezradím vám, že recept, z ktorého som čerpala, bol pôvodne na sladké lievance. Preto môžete ísť i touto cestou, stačí do zmesi pridať sladidlo podľa vlastného uváženia, namiesto avokáda naplniť ovocím alebo lekvárom, preliať sirupom a hotovo, exkluzívne raňajky či hriešny obed sú na svete! Ak však podobne ako ja preferujete skôr slané verzie, nechajte sa inšpirovať. A do komentára mi napíšte, s čím všetkým by ste tieto lievance podávali vy. Možností je určite neúrekom, napríklad mi v tomto momente napadá taká opekaná anglická slanina, rozpučená fazuľa, och a volské oko! Áno, to je skvelá idea (musím sa pochváliť sama..). Čo myslíte?

Socca pizza s brokolicovým základom a opekanými šampiňónmi

Myslím, že to bolo pred tokom tak touto dobou, čo som naplno objavila kúzlo strukovinovej múky a placiek Socca z nej pečených >>prvýkrát TU<<. Zdá sa, že je to nejaká sezónna záležitosť, pretože som si na ne opäť spomenula teraz, po dlhšom čase. Chýbali mi, ich skvelá chrumkavá chuť, dokonalý podklad pre akúkoľvek nátierku, odhrýzať z nich ako prílohu namiesto pečiva. A čo ešte ich transformácia na pizzu! >>šošovicová TU<<, >>šunková TU<<. To je to, čo mi napadlo ako prvé. Už keď som vyrábala >>brokolicovo-avokádové pesto<<, preblesklo mi mysľou, že by bolo zaujímavé použiť ho namiesto tradičného paradajkového či menej bežného, ale tiež lahodného smotanového základu. Veď kto povedal, že pizza nemôže byť natretá prakticky čímkoľvek? (Taliani búchajú hlavou o stenu a zapaľujú pochodne). Okrem toho, určite pôsobí ľahšie a sviežejšie než práve prvé dve zmieňované voľby, čiže je ideálnejšou alternatívou pre horúce letné dni. Recept som oproti pôvodnému zmenila, teda sa nejedná ani tak o pesto, skôr o krém, nátierku, ale to ničomu neprekáža. Druhá vec je, čo na tento základ položiť? Keďže zeleninová zložka je obsiahnutá v ňom, chcelo to niečo z iného súdka. Ak ma poznáte, prekvapím vás (ale nie až tak veľmi), nevybrala som si syr! Šokujúce, viem. Moje myšlienkové pochody sa uberali skôr iným smerom - s brokolicou sa mi, ktovie prečo, spájajú aj šampiňóny, respektíve hríby obecne (napokon, dokázala som to aj v >>tejto<< polievke s nimi). Opečené na panvici a obalené jemne skaramelizovanou balzamikovou omáčkou, to môžem! Vypracovala som teda víziu dokonalej kombinácie všetkých zložiek, chýbalo už iba podujať sa na akciu a rozpáliť rúru. Tak sa pridajte a čítajte:

Šošovicová Socca/pizza:

• ¾ hrnčeka šošovicovej múky
• ¾ - 1 hrnček vody
• 3 PL ochuteného oleja
• 1 ČL talianskeho korenia

Brokolicová nátierka = základ (asi nespotrebujete celý):

• zhruba ¾ uvarenej brokolice
• 2 PL ochuteného oleja
• talianske korenie podľa chuti
• mletý koriander podľa chuti
• 1-2 ČL jablčného octu
• 1 kopcovitú ČL dijónskej horčice

Balzamikové šampiňóny:

• 250 g čerstvých baby šampiňónov
• trochu oleja na panvicu
• 2-3 PL balzamikového octu
• talianske korenie podľa chuti
• granulovaný cesnak podľa chuti

Šošovicovú múku zmiešame s vodou a olejom, ochutíme korením a necháme minimálne 30 minút odstáť, aby nasiakla tekutinou a vyformovala hustejšie (ale stále dobre tečúce) cesto. To vlejeme do okrúhlej formy na pečenie, pobúchame ňou o pracovnú dosku, nech sa rovnomerne rozleje a vložíme do rúry vyhriatej na 220 °C. Pečieme 25-30 minút, kým povrch nie je zlatistý a pevný, ale dávame pozor na okraje, pizza ešte pôjde do rúry. 

Medzitým pripravíme brokolicový základ: uvarenú brokolicu umiestnime do vysokej nádoby, prilejeme olej a ocot, ochutíme koreninami a horčicou a pomocou ponorného mixéra zmixujeme na hladkú hmotu. 

Šampiňóny očistíme a nakrájame na polovice či plátky. Vložíme ich do panvice s olejom, posypeme korením, osmažíme a vzápätí podlejeme balzamikom. Na miernom plameni opekáme do zlatista, kým ocot nezhustne a nevytvorí na povrchu hríbikov lepkavú glazúru. 

Na predpečenú pizzu nanesieme štedrú dávku brokolicovej nátierky a na povrch rovnomerne rozložíme hotové šampiňóny. Plech vrátime naspäť do rúry a dopekáme ešte 10-15 minút, kým socca nie je dokonale chrumkavá na okrajoch a v strede pevná tak, že sa po nakrájaní dá bez problémov držať v ruke, bez toho aby sa rozpadla.  

Nechápte ma zle, že ja som sa rozhodla vynechať na tejto pizzi syr neznamená, že sa tým musíte riadiť. Naopak, som dokonca všetkými dvadsiatimi za to, aby ste v záverečnej fáze pri dopekaní celé veľdielo bez zaváhania zasypali priehrštiami trebárs cheddaru, eidamu, nivy - po čom vám len srdce piští! Ja som si však chcela vychutnať sladkasto-kyslé šampiňóny a výrazne horčicovú brokolicovú nátierku v celej svojej paráde. A neľutovala som, i keď patrím k obrovským milovníkom akýchkoľvek syrov od výmyslu sveta (ale to dobre viete). 

Burger z červenej repy v "žemli" z karfiolu - samá zelenina

Hneď, keď som videla recept na cvikľové burgery od milej, talentovanej a šikovnej >>Lucinky<<, vedela som, že sa musí objaviť aj v mojej kuchyni. A to bezpodmienečne. Už len preto, aké lákavé boli Luckine fotky. No neodhryzli by ste si z monitoru? Ja takmer áno. Mojím jediným problémom boli niektoré suroviny. Tak v prvom rade, žemľa. Pečivo nejem, preto bolo treba zvoliť adekvátnu alternatívu. Siahla som po ceste z karfiolu, pretože:
a) je to tutovka, o ktorej viem, že sa na ňu môžem spoľahnúť - chutí mi, krusta je kompaktná a dobre drží
b) už som ho dávno nemala a túto chybu bolo treba napraviť
c) do karát hrala aj cena, karfiol bol aktuálne v akcii.
Strúhanka či hraška, to tiež nie sú ingrediencie vyskytujúce sa v mojej špajzi a napokon, v poslednom rade, zistila som, že už nemám ani cícer. Takže sčítané a podčiarknuté, boli nutné nejaké modifikácie. Bez problémov, pri varení rada improvizujem a takto vám aspoň môžem priniesť zase trochu inú variáciu na recept. Ešte jedna zmena, prvé dve placky som opekala na panvici, ale.. Prvú som urobila príliš tenkú, čo sa mi nepáčilo. Tá druhá bola už objemnejšia, no trvalo to dĺĺĺĺho a ja som netrpezlivá, chcem všetko hneď alebo nech sa tým aspoň nemusím zaoberať. Takže som počkala, kým sa dopečie karfiolový základ a zvyšnú hmotu na burgery potom švacla na plech a dala piecť. Pohodlné, áno, ale dokonca o niečo lepšie. Nemusela som sa báť, že pri prevracaní v panvici sa mi burger rozpadne. A výsledok? Famózny! Placky sú veľmi chutné, v mojom prípade dosť cítiť octom a horčicou, ktoré som v záchvate inšpirácie pridala, na povrchu chrumkavé. Dokonale stvorené medzi dva pláty karfiolovej "žemle". Tu by si vegetariáni prišli na svoje, celé jedlo je v podstate jedna zeleninová masa, pretože okrem cvikle a karfiolu tu máme ešte špenát (ktorý som už naozaj musela zlikvidovať), trochu cibule pre ešte väčšiu pikantnosť (a to nerátam, že sa mi pošmykla ruka v ochucovaní špenátu chilli omáčkou) a zelené pesto ako lepidlo medzi vrstvami. Obsahom burgerov je ešte šošovica, po ktorej som siahla čoby náhrada cíceru. Ono to tak možno bolo aj lepšie, pretože som na zahustenie nepoužila cícerovú, ale práve šošovicovú múku. Moje dôvody a vysvetlivky sú teda na konci, nezostáva nič iné, iba sa pustiť do receptu:

5 placiek:

• 1 červená repa - upečená v šupke v alobale 
• 100 g uvarenej šošovice
• 3 PL šošovicovej múky
• 2 PL balzamikového octu
• 2 ČL dijónskej horčice
• trochu sladkej chilli omáčky

Karfiolové cesto (na 5 "krajcov"):

• asi ½ karfiolu - rozobratého na ružičky
• 60 g strúhanej mozzarelly
• 1 vajce
• korenie na grilovanú zeleninu podľa chuti

Zvyšok:

• 2 PL bazalkového pesta
• dve hrste špenátových listov
• trochu sladkej chilli omáčky
• 1 ČL balzamikového octu
• štipka korenia na grilovanú zeleninu
• ½ červenej cibule

Karfiol nastrúhame alebo v robote rozsekáme na čosi pripomínajúce "ryžu". Vložíme ho do misy a nad parou varíme asi 8-10 minút (alebo vrazíme do mikrovlnky). Rozprestrieme ho na utierku alebo plátno na syr a necháme vychladnúť. Plátno potom zvinieme do pevného uzlíka a vytláčame z karfiolu všetku možnú tekutinu, ktorú obsahuje. Vyžmýkaný karfiol presypeme do misy, doplníme vajcom a mozzarellou, dobre premiešame a cesto rukami formujeme na plechu do štvorcov, kruhov či obdĺžnikov, ktoré budú základom našich "žemlí". Vo vyhriatej rúre pri 180 °C pečieme 10-15 minút z jednej, 5-10 z druhej, kým nie sú zlatisté. 

Upečenú červenú repu ošúpeme, nakrájame nadrobno, preložíme do robota a prisypeme uvarenú a scedenú šošovicu. Zmixujeme na hmotu zrnitej štruktúry, ale kúsky nie sú prekážkou, nemá to byť pyré. Ochutíme horčicou, octom, čili a zahustíme šošovicovou múkou. Vareškou premiešame, aby sa masa spojila a z nej tvarujeme hrubšie placky. Máme dve možnosti: buď ich opečieme na panvici alebo rozložíme na plech s papierom na pečenie a vložíme do rúry. Opekáme či pečieme, kým povrch nechytí farbu, záleží na hrúbke, výkone rúry či mohutnosti plameňa. 

Nasleduje finálne zostavenie: na karfiolovú placku nanesieme vrstvu pesta, položíme burger a nakopíme špenát, ktorý sme ochutili čili omáčkou, octom a grilovacím korením. Obložíme na kolieska nakrájanou cibuľou a priklopíme druhou karfiolovou "žemľou" namazanou pestom. Hotovo! Okamžite konzumujeme s extra porciou špenátu, v prípade potreby balíme do misky na prenos. 

Nevedela som sa rozhodnúť medzi fotkami, tak to ber čert, hodila som sem všetky. Pôsobivá zmena, keď môžete fotiť na slniečku a nie pod žiarovkou, ktorá svieti horšie ako svätojánska muška.

Pracovné balenie s porciou špenátu navyše. Zeleniny proste nikdy nie je dosť.

A tu nakoniec zvyšné burgery pečené v rúre. Aby si i ony užili svojich 15 minút slávy.

Lucke veľmi pekne ďakujem za pôsobivú inšpiráciu, moje brucho plesalo radosťou a robilo kotrmelce (ale len v tom najlepšom zmysle slova) a ak by ste sa aj vy chceli poriadne nasýtiť, siahnite po jednom, či druhom recepte. Záleží na vás, k čomu vás viac ťahá srdce (alebo práve žalúdok).